Nemocnica AGEL Zlaté Moravce – Otec a syn v jednej nemocnici? „Aj keď priamo neprichádzame do kontaktu, je to veľmi dobrý pocit,“ hovorí otec.
zdroj / foto: 9. jún 2023 | facebook.com | agel.sk | Nemocnica AGEL Zlaté Moravce
Voľbu stať sa lekárom nikdy neoľutovali, práve naopak, u oboch bola jasná od mladosti. Hoci otec svoje rozhodnutie až do podania prihlášky tajil, synovi od ranného detstva obaja rodičia v štúdiu medicíny pomáhali a podporovali ho. Po ťažkom dni sa najradšej odreagujú v prírode, behom. Otec, MUDr. Šimon Kónya starší, pracuje v Nemocnici AGEL Zlaté Moravce ako ortopéd a syn, MUDr. Šimon Kónya mladší, ako traumatológ. Aká bola motivácia stať sa zdravotníkom, ako trávia voľný čas a či občas majú „ponorku“ nám rozpovedali v rozhovore.
OTEC ŠIMON KÓNYA:
Čím ste chceli byť ako dieťa? Vždy ste inklinoval k zdravotníctvu?
Už detstve som chcel byť lekárom a inšpirovala ma moja sesternica, ktorá študovala medicínu. Keď som u nich trávil niekedy letné prázdniny a videl som tie hrubé lekárske knihy, tak som aj túžil zahĺbiť sa do nich. Chcel som vedieť ako organizmus pracuje, prečo a ako sa hýbu svaly a ako pracuje srdce a ostatné orgány. V tom čase som dlho o tom nikomu nehovoril, bolo to moje tajomstvo a až keď som si dával prihlášku, a na medicínu, som musel s pravdou von. Keď som sa dostal na medicínu, veľmi som sa bál, že štúdium nedokončím, lebo bolo to náročné. O to viac som sa snažil a učil. Vtedy som tak trochu závidel mojim konškolákom, ktorí mali rodičov lekárov, že mohli s nimi preberať medicínu. Dnes sú v tejto pozícii moje deti a, samozrejme, že je to tak. Aj keď sa mnoho zmenilo, vždy môžu zavolať, prísť a konzultovať, čomu sa veľmi teším.
Odporučil ste prácu v zdravotníctve aj synovi, alebo sa syn o svojom budúcom povolaní rozhodoval sám?
Moje deti, syn aj dcéra, už vyrastali v lekárskom prostredí, lekárkou bola ich už, bohužiaľ, nebohá mamička, bola gynekologička (zomrela 38-ročná). Dá sa povedať, že denne sa doma rozprávalo o medicíne, tak ich rozhodovanie bolo z môjho pohľadu jednoznačné a rozhodli sa študovať medicínu.
Odkedy pracujete v zdravotníctve, akými pracoviskami ste prešli? Odkedy pracujete u nás?
Medicínu som ukončil v r. 1991, teda tento rok už bude 32 rokov, čo pracujem ako lekár. Môj profesný život je veľmi pestrý, to by som mohol napísať niekoľko kníh. Po skončení lekárskej fakulty som 3 roky pracoval na chirurgickom oddelení v Partizánskom, kde som vďaka primárovi mal možnosť chirurgicky nabrať prvé praktické skúsenosti, prvé operácie, operácie slepého čreva, hernie, žlčníka a iné. V roku 1994 som absolvoval atestáciu z chirurgie prvého stupňa. Postupne som pracoval v Nitre, Novej Bani, Nových Zámkoch, mal som možnosť pôsobiť ako primár a neskôr prednosta Kliniky úrazovej chirurgie a ortopédie Fakultnej nemocnice Nitra a v r. 2011 som absolvoval atestáciu z ortopédie. Napokon som si našiel prácu v sieti AGEL, v zlatomoravskej a levickej nemocnici, kde pracujem od apríla 2022.
V našej nemocnici prichádzate do kontaktu aj so synom? Aký je to pocit?
V Nemocnici AGEL Zlaté Moravce pracuje na zníženom úväzku aj môj syn, aj keď priamo v nemocnici neprichádzame do kontaktu. Ja pracujem v iné dni ako on, napriek tomu je to veľmi dobrý pocit. Najmä keď počujem, že pacienti sú dobre liečení a spokojní.
Čo považujete za hlavné poslanie vašej profesie?
Tak ako je to v Hippokratovej prísahe, hlavným poslaním lekára je nezištne pomáhať, dobre liečiť, dobre operovať, mať úctu ku tkanivám, byť empatický, lebo často pacientovi lekár pomôže a vylieči dobrým slovom, čo v súčasnej dobe biznisu, peňazí je vzácne.
Ako vnímal syn vaše povolanie, najmä počas sviatkov ako Vianoce, Veľká noc, Silvester, keď musel slúžiť v nemocnici?
Myslím si, a som presvedčený, že moje deti ma ako lekára vnímali len pozitívne, nikdy mi nehovorili, že by im prekážalo, že som často odchádzal z domu operovať, hlavne v čase, keď som vykonával funkciu primára alebo prednostu. Naopak, brali to ako samozrejmosť a po operácii, aj keď skončila neskoro večer, v noci, alebo nadránom, vždy som sa vrátil domov, nezostal som spať v práci, aj keď som mohol. A to si myslím, že vnímali veľmi pozitívne a tešili sa, keď som im niečo o operácii porozprával.
Poskytol ste prvú pomoc aj mimo pracoviska? Ak áno, ktorá situácia vám utkvela najviac v pamäti?
Áno, mimo pracoviska som niekoľkokrát poskytol prvú pomoc. Najviac mi v pamäti utkvela situácia, keď sme išli s manželkou na návštevu a na ceste bola dopravná nehoda, pri ktorej sme zastavili aj my. Popri ceste bolo veľa ľudí, ktorí stáli nad pacientom. Nejavil známky života, nedýchal, nemal akciu srdca. Okamžite som začal dávať dýchanie z úst do úst a manželka masáž srdca. Podarilo sa nám pacienta oživiť a po príchode RZP sme ho odovzdali kolegom zo záchranky. Vtedy som si spomenul na promočnú reč nášho dekana prof. Mráza, ktorý vo svojom prejave povedal, „Kolegovia, keď sa vám počas vášho profesného života podarí zachrániť jeden ľudský život, kvôli tomu sa oplatilo študovať.“
Ako najlepšie zresetujete? Aké sú vaše koníčky?
Ja najlepšie a najradšej trávim voľný čas v prírode, od roku 2017 behám. Absolvoval som 5 maratónov, 4 krát Medzinárodný maratón mieru v Košiciach, vždy pod 4 hodiny, čo sa veľmi teším, ale je to čoraz ťažšie.
Ak by ste si opäť vyberal povolanie, vybral by ste si znovu zdravotníctvo?
Ak by som si opäť vyberal povolanie, tak určite a jedine povolanie lekár.
SYN ŠIMON KÓNYA:
Spomínate si, čím ste chceli byť ako dieťa?
Ako dieťa som túžil robiť rôzne povolania, ale keďže som vyrastal v „lekárskej rodine“, voľba stať sa lekárom bola viac menej jasná.
Pri výbere povolania vás inšpiroval otec?
Určite áno, tým, že pochádzam z lekárskej rodiny, nikdy ma to neťahalo k inej profesii a otec ma v tomto rozhodnutí iba podporoval a ubezpečoval.
Dával vám počas štúdia rady?
Radil mi nielen počas štúdia, ale rady mi odovzdáva dodnes, za čo som mu veľmi vďačný.
Obraciate sa na otca v prípade potreby konzultácie aj teraz?
Pravidelne spolu riešime rôzne prípady, pri ktorých sa potrebujem správne rozhodnúť a ubezpečiť v mojom tvrdení, prípadne v ďalšej liečbe pacienta.
Vnímate, že ste „pod jednou strechou“ v práci s vaším otcom? Nemáte občas ponorkovú chorobu?
Nemám, pretože sa málo stretávame a keď sa nakoniec stretneme, sme radi, že sme spolu.
Je vás doma viacej zdravotníkov?
Áno, spomínal som, že pochádzam z lekárskej rodiny. Mamička bola gynekologička, otec je chirurg-ortopéd, sestra práve v tomto období úspešne ukončila štúdium na lekárskej fakulte. Chce ísť mamkinou cestou, tiež chce byť gynekologičkou.
Máte nejaký vzor, ktorý vás inšpiruje v pracovnom živote, prípadne inšpiroval počas štúdia?
Vzorom pre mňa vždy bol iba môj otec.
Nosíte si prácu aj domov, alebo viete „vypnúť“?
Samozrejme, že človek si odnáša z práce aj domov rôzne myšlienky, ale počas voľných dní sa snažím tráviť čas v prírode a čas aj s mojimi priateľmi.
Ako najlepšie zresetujete? Aké sú vaše koníčky?
Najlepšie zresetujem pri behu. Tiež mám veľmi rád turistiku a som aj poľovníkom.
Ak by ste si opäť vyberal povolanie, vybral by ste si znovu zdravotníctvo?
Určite áno, nikdy som ani na okamih nezaváhal o tomto povolaní a moje rozhodnutie vôbec neľutujem.
